„Sú miesta, na ktoré sa už nikdy nevrátiš.“

Z Kukučkovej si to namierime na Vápenné (549 m.n.m.). Nadmorskú výšku uvádzam zámerne, aby nedošlo k zámene s dominantným vyhliadkovým vrcholom Vápennou (752 m.n.m.). Cesta z Kukučkovej na hrebeň Vápenného cez bučiny a rúbaniská je v podstate vychádzková záležitosť. Vrchol Vápenné neponúka nijaké prevratné výhľady. Tie sa začnú odkrývať až pri zostupe do doliny prameňov Parnej. Sú to však draho zaplatené výhľady. Rúbaniská prekvapujú kombináciou nepríjemného malinčia a hustej mladej bučiny, ktoré dohromady vytvárajú ťažko priechodnú spleť vegetácie. Ako sa tak predierame, snažím sa odľahčiť situáciu tým, že reku: "Nabudúce už budeme vedieť." Paľo však namieta, že žiadne nabudúce v tejto konkrétnej lokalite už nebude a vyhlasuje, že sú miesta, na ktoré sa proste už nikdy v živote nevrátiš. No aby som nemlátil prázdnu slamu, nech sa páči, aspoň jeden ilustračný záber z úpätia Vápenného.

Zopár šmykov síce bolo, no do doliny sme zišli celí. Takéto malichernosti nás nezlomia. Dohadujeme sa čo ďalej. Na pláne je toho ešte veľa. Kopec Mesačná, prechod do doliny potoka Bohatá, kopce Zelený kameň a Medvedie. Je nám úplne jasné, že v náročnom teréne cesta neodsýpa tak rýchlo ako po turistickom chodníku. Do tmy to nestihneme. Mesačná bude dnes posledný vrchol. Kráčame dolinou pod Dlhý vrch, odkiaľ sa odpája nenápadná bočná dolinka pod Mesačnú. V dolinke sa pod skalou nachádza parádny výdatný prameň potoka Parná, ktorý vyviera priamo spod skaly. Je tu aj ohnisko a brvná na sedenie. Veľmi prívetivé miesto.

Dona má toho na dnes dosť a myslí si, že sme v cieli.

Je to však omyl. Batohy si nechávame pri prameni a hneď stúpame priamo proti svahu na Mesačnú. Je to ináč dosť temný vrch. Myslím si, že veľa ľudí sem nechodí. Výhľady síce neponúka, no našli sme tu napríklad obrovské ohnisko, ktoré poznačil zub času, resp. zub machu. Ktovie kedy sa tu naposledy zakladal oheň a kto pri ňom sedel.

Cestou dole si prezrieme skalu na úpätí kopca. Paľo odborným skalolezeckým okom hodnotí, že by aj bola použiteľná, no nie je dosť vysoká.

Na základe preverenej tradície sme sa rozhodli niekde v tejto oblasti zakopať fľašku Paľovej jablkovice. Na horšie časy. O rok, o dva, akoby sme našli. Padne nám na úžitok. A viac k tomu nepoviem, aby nám ju niekto predčasne nevychlomtal. (pozn. autora - fľaška je v čase vydania tejto knihy už vypitá)

Vraciame sa k prameňu, pečieme klobásy, dopíjame pivo a chystáme sa na cestu dlhou dolinou Parnej až na Majdán. Je to 9,5 km cesty, z toho hodný kus po asfaltke, takže po celom dni žiadne pošušňaníčko pre chodidlá. Cestu dolinou dokonale vyšperkoval Paľo. Mal odo mňa požičané tenisky, ktoré mu asi nesadli a riadne mu odrali nohy. Svoje tenisky si zabudol v aute na Majdáne, takže mal len dve možnosti: 1. ísť a trpieť, 2. ísť bosý. Schodnejšia možnosť bola ísť bosý, resp. v ponožkách a to konkrétne posledných 5 km. A tak si kráčame po tme a Paľo sem-tam zareve, keď stúpi na ostrý kamienok. V ruke si nesie tenisky Salomon. Myslím, že lepšiu reklamu na tenisky by nevymyslel nikto. Keď sú na ric, tak sú na ric.

Na Majdáne končíme akciu tam kde sme ju aj začali. Pred šenkom. Čo k tomu dodať - Godova skala, Kukučková, či Mesačná boli pre nás opäť nové miesta, ktoré prekvapili a ponúkli pohľad na Malé Karpaty z netradičných zorných uhlov. Určite sa sem ešte vrátime. No o mesiac sa pozrieme na ďalšie nové a neznáme karpatské zákutia. Bude mrznúť? Uvidíme.

A trasa bola takáto:

22,5 km, +865 m